Z kolóny sa oddelila postava. Vojak nesúci automatickú pušku zamieril k Martinovi. Ten sa sprvu zľakol, no v svitajúcom dni zhliadol dobromyselne sa tváriacu tvár nemeckého vojaka. Martin sa mimivoľne strhol, keď vojak siahol do vrecka. Ten ospravedlňujúcu zdvihol dlaň druhej ruky. Gesto bolo jasné, Martin mu rozumel. Vojak mu nemal v úmysle ublížiť. Vojakovi sa v rukách zabelela krabička cigariet. Podal ju Martinovi. Ten ju krútiac rukami a hlavou odmietol. Vojak sa zatváril prekvapene, lebo v týchto neistých časoch si ľudia zriedkakedy odopreli potešenie fajčiť. Jeho oddiel dostal prídel amerických cigariet, ktoré sa mimo vojenského zásobovania nedali zohnať. Vojak preto siahol pre čokoládu, ktorú si Martin neobratne z jeho rúk zobral.
„Sprechen Sie deutsch?“ spýtal sa vojak, ked videl, ako čokoláda zmyzla v útrobách roztrhanej uniformy špinavého muža stojaceho ako smutný maják. Ten muž mal prenikavo žiariace oči, ktoré ako plamene prenikali cez jeho husto zarastenú tvár. Martinova tvár zvážnela, vojakovi sa na okamih zazdalo, že ho ten prenikavý pohľad skenuje až do útrob. Nepríjemný pocit. Začínal banovať, že sa k tomuto čudákovi, stojacemu blízko zablatenej vojenskej cesty priblížil. Čudák mierne predklonil tvár, otvoril ústa a na vojaka pozrela osudová prázdnota Martinových úst. V ústach totiž chýbal jazyk. Chýbali tiež uši. Vojak zavše počul príbehy o vojakoch, ktorých počas európskej občianskej vojny unášali partizánske oddiely a zohavovali im tváre. Kastrovali ich a iba ti najsilnejší prežili.
Vojak si mimovoľne pritlačil zbraň na hruď. „So....gruss Gott“, povedal a tackavo odkráčal k svojmu oddielu. Splynul s ním a za okamih posledné vozidlo prechádzalo okolo nemej postavy, stojacej ako nemá výstraha voči všetkým ľahkovážnym predstavám o budúcnosti. Martin ešte chvíľu stál a pozeral, ako spoza vrchov vychádza slnko. Teplo tejto obrovskej gule mu preniklo až do srdca a zdalo sa mu, že opäť cíti život v svojich gumenných žilách. Nechal sa chvíľu týmto pocitom unášať. Zazdalo sa mu, že počuje podozrivý šuchot. Strhol sa. Malý hlodavec vybehol na cestu a trielil na druhú stranu hranice. Kdesi na severo-západ. Martin si spomenul, ako v starých časoch baníci naledovali hlodavce, aby sa vyhli nešťastiu zasypania hlboko pod zemou. V Európe sa však už dlho nič neťaží, chýbajú ľudia, ktorí by nerasty upotrebili. Potkany však stále ukazovali smer.
Otočil sa a zamieril dole svahom k svojej drevenej chyži. Dúfal, že žena, ktorú včera počas silnej búrky v lese našiel, bude ležať na jeho posteli, kam ju položil. Žena bola v pokročilom štátiu tehotenstva a akonáhle prekročili prah jeho chatrče, omdlela. Zakryl ju kožušinami, ktoré vlastoručne vyrobil a sám si ľahol na hojdaciu sieť, na ktorej zvykol trávievať letné večery. Ako sa blížil k chatrči, začul jej pôrodné stony, ktoré ohlasovali príchod ďalšieho nešťastného tvora na svet. Pridal do kroku.
Do vyhĺbených šľapají pri ceste pomaly natekala voda.
