Brunovi sa na okamih zazdalo, že počuje, ako hlas z televíznej obrazovky oznamuje, že ľavicové sily, vládnuce v krajine niekoľko po sebe nasledujúcich období, skúšku sily vyhrali. Majú dokonca nadpolovičnú väčšinu. Napol sluch, no hlas sa stratil v zákutiach jeho hlavy. Zo sály sa ozval spokojný potlesk a výkriky nadšenia. To hudobná skupina zakončovala svoje vystúpenie najvačším hitom. Spievala o farbách a šikovne zakonponovala do pesničky práve tie odtiene, ktoré si strana ZPS vybrala do svojho loga. „Zelená, zelenáá, zeeleenááá...“
Dni modrej farby ako imidžovej farby pôvodnej pravice boli spočítané. Moderné strany súčasnosti vo veľkom preberali enviromentálnu propagandu zelených strán, nového veľkého pohanské náboženstva Západu. Politický stratégovia totiž týmto plánovali prebrať veľké množstvo voličov ľavicových a liberálnych strán. Apelovať na rodinu nemalo zmysel. Rodina ako koncept základnej bunky spoločnosti zanikla. Nebolo viac rodín, ktoré by znamenali dostatočne významnú časť populácie, schopnú priniesť konzervantívnej strane, čo i len pár percent.
Detí sa rodilo málo, a ak, tak sa počínali omylom. Mnoho žien sa rozhodovalo pre slobodné materstvo zo strachu pred bolesťou interupcie a navyše, materstvo bolo v móde. Jedno, maximálne dve deti boli veľmi silnou imidžovou záležitosťou. Muž ako oplodňovateľ. Muž ako chvíľkové potešenie. Spoločnosť sa vrátila späť k matriarchátu. Žena sa rozhodovala, bola silná, nezávislá a nepotrebovala pomoc. Nepotrebovala deti, rodila ich pre vlastné potešenie. Deti ako najzábavnejšie hračky, napísal nedávno jeden bulvárny týždenník. Okrem toho, mladé páry si zaobstarávali zvieratá, zväčša psy. Ulice boli plné psov. Na úkor ľudských sa rozširovali psie cintoríny. Ľudia boli schopní obetovať celý majetok na záchranu a predĺženie psieho života.
Volič pravice bol mladý, ambiciózny, v meste žijúci, slobodný jedinec, opovrhujúci tradíciou a náboženstvom. Pre strach zo staroby, chorôb a smrti sa starí ľudia násilím vyháňali z mestských bytov do domovov dôchodcov, kde zakrátko umierali. Šeď vlasov a vrásky predznamenávali opovrhnutie a koniec normálneho života. Ľudia sa chceli zabávať, ukájať svoje telesné túžby, vlastniť a mať úspech.
To čo tradiční konzervatívci nevideli, nechceli vidieť, Bruno pochopil už na počiatku svojej politickej kariéry. Svet sa prestal točiť. Bolo treba ponúknuť to, čo sa dá predať. Začal ako kresťansko-konzervatívny politik. Často navštevoval kostol, aby tam stretával významnejších spolustraníkov. Vtedy možno v Boha veril. Dnes si na to obdobie spomína veľmi matne. Získal si povesť schopného organizátora. Rád sa zapájal do diskusií, kde ale nikdy nezaujal jasný postoj.
Slová, vychádzajúce z jeho úst, miatli starších členov strany, lebo sa hemžili modernými technickými slovami, o informatizácií, interdependencií, informačnej spoločnosti, governizácií. Vety sa zauzľovali do súvetí a ich význam poslucháčom unikal. Čo mu však nebolo možné uprieť bol fakt, že sa vždy vedel pridať na správnu stranu. Keď sa strana začala štiepiť, stavil na stranu bezvýrazných slabých partajníkov, ktorý stranu nezadržateľne ťahali smerom k politickému stredu a v ústrety jej najväčšiemu konkurentovi, Liberálnej strany.
Zo sály sa ozvalo jeho meno. Volebné miestnosti sa uzavreli. Prišlo rozhodnutie. Vysoký mladý muž potľapkal Bruna po pleci. Ten si hlasne vydýchol. Pritiahol si kravatu ku krku. Vykročil na pódium, kde na neho čakala jeho priateľka s dvoma adoptovanými deťmi. Boli mladý volebný pár oddaný pod rojom fotografujúcich bleskov. Svetlo v sále ho na chvíľu oslepilo. Zatackal sa, no šťastne sa dostal k určenému miestu na pódiu. Počiatočný hukot ustal. Začalo sa odpočítavať.
Vonku mraky zatiahli nebo a vietor z východu povolával búrku, svietiacu si na cestu výbojmi bleskov.
